Pred príchodom som si predstavoval rodinnú terapiu ako nejaké ambulantné sedenie lekára s rodinou v súkromnej atmosfére. Keď som videl, ako to prebieha, najprv mi to pripadalo nesprávne a čudné. Ale otvorený rozhovor medzi rodinou a pacientom pred všetkými, ktorí vedia o čom sa hovorí, teda pred terapeutmi a spolupacientmi je veľkým prínosom pre pacienta, ale aj pre rodinu, ktorá tento pobyt neabsolvuje.

Rodina – a teraz som už múdry – je v podstate spoluzávislá, aj keď si to neuvedomuje. Tu sa môže tejto spoluzávislosti zbaviť, alebo sa o nej dozvedieť a naučiť sa, čo s ňou robiť. Mám na mysli hranice, ktoré si určí, že sa nemusia prispôsobovať mne, ale ja im atď. Rodina podľa mňa vplyvom atmosféry a takpovediac neutrálnej pôdy môže povedať pacientovi do očí viac pravdy, ako doma. Preto sú terapeuti na tejto terapii dôležití. Terapeuti tiež odhalia pred rodinou a pacientom to, čo by rodina možno nezistila. Prítomnosť spolupacientov zasa núti pacienta, aby hovoril pravdu, lebo nemôže hovoriť iné, ako na izbách a na komunitách. Dokážu ho pochopiť a vidia aj následky svojho správania, keď hrali. Takisto pacient, ak to myslí úprimne a úprimne všetko povie rodine, ako sa veci majú, čo sa naučil, čo chce robiť a požiada o pomoc, získa veľa. Či už mu tá pomoc bude poskytnutá, alebo nie, vzťahy sa na tejto pomyselnej štartovacej čiare vyčistia – ak to pacient myslí úprimne.

Pacient tiež musí rozmýšľať nad tým, čo počuje, v takomto rozhovore sa dozvie všetko o tom, aký bol a je, ako sa k druhým správal, ako sa im javil. Ak dokáže vstrebať všetko, čo sa mu povie a zoberie si z toho do života ponaučenie, bude mať v abstinencii ľahšiu cestu. Neuraziť sa, nehľadať výhovorky, nazývať veci a skutky pravými slovami pomôže rodine aj pacientovi. A ak sa niečo poučí aj rodina, pomôže to najmä pacientovi. Som presvedčený o tom, že aj najotvorenejší rozhovor doma nemôže byť náhradou za rodinnú terapiu, ako som si pôvodne myslel a preto dúfam, že to naši ešte stihnú, lebo pacient = JA.

Scroll to top