Milé ženy (priateľky, manželky....),

často sa po prevalení všetkých klamstiev pýtame: "zostať alebo opustiť?" Odpoveď zvonku neprichádza a mi ju potrebujeme počuť... Odpoveď je v nás a v tom, čo vidíme, čo cítime.
Zostala som a neľutujem. Po liečení priateľ abstinuje. Mám pokoj v duši a taký obyčajný život v ktorom cítim spolupatričnosť. Ale myslím si, že bez jeho snahy by to nešlo. Ja vnútorne cítim, že pochopil... samozrejme, mám pri týchto slovách veľký rešpekt a nahlas ich v svojom okolí ani nevyslovujem, pretože naša cesta je ešte krátka, ale tak to cítim.
Zároveň poznám príbeh ženy, ktorá opustila a ja som jej ticho fandila, lebo mi to pripadalo správne ...
Asi je najdôležitejšie urobiť to, s čím sa v danej situácii dokážeme vyrovnať najlepšie my same, rešpektovať to svoje vnútro... vybrať si variant, ktorý je pre nás samé najmenej bolestivý. Opustiť a žiť vo výčitkách? Alebo zostať a trápiť sa?
NIE! AK OPUSTIŤ, TAK POTOM SA VIACEJ NEOTOČIŤ! A AK ZOSTAŤ, TAK POTOM SA SMIAŤ a ŽIŤ! Hlavne sa s vlastným rozhodnutím stotožniť a netrápiť.
Pekný deň

Ahoj, smutná neznáma, samozrejme, že áno. Kľudne na týchto stránkach alebo Ti dám súkromný e-mail /cudej@zoznam.sk/ a nezabudni:) všetko je zvádnuteľné. Pekný deň

majuša mám rovnaký problem žijem z gemblerom už 5rokov ... môžem si s tebou písať ?

Dobrý večer, prešlo 6 mesiacov a stále je to začiatok cesty.... Máme s Petrom za sebou prvý vážnejší konflikt. Minulý týždeň mi pripadal cudzí, zabúdal-netušila som, či myslí na niečo iné alebo ozaj zabúda, tenis hral s neprítomnou dušou ale zároveň bol často v práci a tak človek nevie, či je unavený, alebo duchom neprítomný... a všetko vyvrcholilo na jarmoku v Trnave /...sváko Ragan.. žena moja, duša moja drahá/. "Zabudol" mi povedať informáciu o tom, že dal synovi predčasne vreckové a vyšlo to z neho až v okamihu, ked som chcela ísť za ním /tj.synom/ a dať mu ho. A v tom vyšlo: "nemusíme", "ja viem, že nemusíme ale chceme, dohodli sme sa, že dostane každý týždeň, tak to nebudeme meniť" a Peter zase: "Nemusíme, ja som ho už v utorok poslal k babke, aby si zobral z peňazí, ktoré sme tam nechali pre prípad, že neprídeme do Trnavy..."
Ja: "A to si mi nemohol rovno povedať? Ved sme každý deň spolu. Ale až ked ja chcem ísť za ním s peniazmi?"
On: "Nemusím Ti všetko hovoriť..." Tak som si v duchu povedala, že nemusí, nič nemusí a prvýkrát sa postavila k veci trošku tvrdšie a ignorovala som ho.... nemusím sa s ním predsa rozprávať... Petrík ma po hodine nechal bez slova na námesti s jeho kamarátmi a vyparil sa..., všetci žili v tom, že je na záchode... nasledovali telefonáty a pátračky.
Od jeho nástupu na liečbu som sa akosi prestala báť /všetci okolo mňa sa báli a ja nie/. Chvíľku som panikárila, ked mal končiť v BB a to "ako ďalej?" Ale po Trnavskom jarmoku mi bolo skutočne ťažko... nevedela som sa v tom zorientovať. Viem, že nehral, bol bez peňazí a do hodiny sa po telefonátoch vrátil. Ale zmizol zo mňa v tú noc pocit istoty, že sa snažíme obidvaja a opäť som sa bála...Nevidím do hlavy a tak neviem, či mužská ješitnosť, hráč alebo kombinácia...
Nič nemusíme, buď chceme alebo nechceme.... Viem, je to také chaotické ale chcela som Vám napísať. Mám pocit, že minulý týždeň myslel na peniaze- v podobe dlhov, zabezpečenia detí, ale určite na peniaze. Zostáva mi len veriť, že tie myšlienky nespájal s hrou. Prvýkrát v rozhovoroch bagatelizoval a snažil sa ich ukončiť.
Ďakujem a prajem príjemný večer.

Takže už sa Vám to blíži, milá Efila.... dúfam, že to zvládne a spozná aj život nielen prežívanie. Kedykoľvek sa môžeš ozvať - budeš to potrebovať. Všetkým prajem príjemný deň. Maja:kiss:

Majka,ja Ti dakujem.Cim viac sa to blizi,tym mam vacsi strach ,ako to bude....Mozem Ti napisat,ked budem nieco potrebovat?Zatial pekne dakujem a drzte sa.....

Milá Efila,

možno, že sa Tvoj manžel stále niekde v duchu bráni liečeniu, pretože tá túžba po hre tam žije... a on ešte nie je pevne presvedčený, že sa tej "rozkoše" skutočne musí vzdať, keď chce s Tebou v kľude žiť.
Myslím si, že na začiatku cesty sa viacerí hľadajú a nie sú presvedčení, že to skutočne končí. Väčšina sa vyjadrovala, že až 6.,7. týždeň im tak skutočne prehovoril do duše - neviem na to nájsť iné slová.
Ja som bola v aktívnom, možno až príliš aktívnom kontakte. Ale my sme to tak cítili. Takže som pravidelne telefónovala a chodila na rodinné terapie spojené s návštevou. (Medzi nami, netelefónuj tak často. Nám to síce neublížilo ale...) V každom prípade ak chceš s ním ďalej žiť, mal by cítiť podporu. Daj mu najavo hnev ale aj to, že si ho vážiš za to, že s tým začal bojovať a dal Vám šancu... .
Petrovi sa podarilo hneď zamestnať, je plne vyťažený a v kolektíve... Má za sebou prvý mesiac a žije. On vraví, že nehraje a ja mu verím. Samozrejme tie dlhy ... Už sme boli aj na klube pre abstinujúcich, takže vie, kam môže utekať ak by ho to prenasledovalo.
Dá sa to ale musí to chcieť. Možno, že aj keď máš dnes pocit, že o tom nie je úplne presvedčený, tak počas liečby sa to môže posunúť. Zaslúžiš si úľavu. Pekný deň!

Ahoj Maja,tak to mate za sebou?Strasne Vam drzim palce.Mojmu muzovi prisla vcera pozvanka na liecenie s nastupom 1.7.Tak este mesiac hadam vydrzime.
Neviem ako to cele bude,teraz sa mi zda uplne nerealne,aby si vedel raz uvedomit a priznat konecne celu pravdu.Viem,ze liecenie je len zaciatok velmi tazkej cesty.....ale kto nezacne,tak neskonci.....pevne verim a dufam,ze mu tam pomozu.Aj si za Tvojim priatelom bola pocas liecenia,alebo respektive boli ste v styku?Zatial dik a drzte sa.

Dobrý deň,
náš začiatok cesty sa posunul a môj priateľ ukončil liečenie v BB.
Áno pán magister, ste úžasný človek, každý deň dávate šancu rodinám....(asi máte tých detí viacej ako prezentujete), šancu životu. Ďakujem:) .
Peter si našiel nové zamestnanie a dnes už sám pomáha ľuďom v zdravotníckej záchrannej službe. Domov prichádza správne unavený po dvanásť hodinových šichtách a atmosféra je pohodová až sa chvíľami pristihnem pri myšlienke "NEZABUDNI", aby sme nestratili ostražitosť. Spoločne sa venujeme športu (kolieskové korčule, tenis...). Nestratili sme zmysel pre humor, ani odvahu dotyku...
Snažíme sa riešiť hriechy minulosti, či už v podobe dlhov alebo bývalej práce. Samozrejme, že to bude ešte strastiplné , ale necítim sa bezredne, pretože vidím, že chce.
Na klube sme ešte neboli. Vybavovačky po návrate a veci spojené s nástupom do novej práce nás na chvíľu posadili na kolotoč. No nezabúdam a len čo sa to trochu ustáli, rada tam s ním pôjdem.
Niekedy sa pristihnem pri okamihoch takej pohody, že nemôžem veriť, že sa to všetko stalo. Až sa tej pohody obávam, aby nebola klamom...., ale zatiaľ mám prehľad o každej korune a minúte. Mám byť ostražitá, alebo si už môžem vydýchnuť a nechať zodpovednosť na pána ostražitého???
Pekný večer a veľa síl!

Ahoj,diky Vam vsetkym za rady a podporu.Moj muz bojuje zo sebou asi rok,mozno aj viac...
Ale mne to pripada ako 100 rokov.Myslim ,ze teraz som v stave zrelom na psychiatriu.Ale musim pozbierat posledne sily a verit .Nic ine mi nezostava.Tak pa,pa majte sa vsetci.Efila

Efila,
je dobre ze si manzel uvedomil vaznost situacie a sam sa rozhodol pre liecbu,hoci az po velmi tazkych preslapoch a neodpustitelnych prehreskoch.Ja vam drzim palce,aby sa cim skor dostal na liecenie apotom normalne vratil do kolobehu zivota,ale chcel by som vediet kolko mu trvalo od zrecidovania ku konecnemu rozhodnutiu nieco so sebou robit....dakujem a prajem pekny den.

ja som to myslel hlavne tak, ze ak tam bude volat pravidelne, budu vidiet, ze mu na tom ozaj zalezi, a ked sa nahodou nahle uvolni nejake miesto, mohol by hned nastupit...

Ahoj Jarino,dakujem za radu.Viem,ze je tam poradovnik......Ja som tam dnes volala,chcela som sa informovat ohladne terminu,len na tom cisle mi to nikto neberie od rana.Este raz dik.Efila;)

ahoj elifa

ja len technicka rada... Je tam poradovnik... niekedy to trva 2-3 tyzdne, niekedy aj 3 mesiace, kym ho vezmu... zalezi od toho, kolko je prihlasenych...
Kazdopadne ak Ti mozem poradit, nech tam obcas zavola...a vypytuje sa, kedy uz moze ist... aj dvakrat do tyzdna nech vola....

Dakujem za podporu Adik.Keby take nieco bolo,bola by som urcite horucou adeptkou.....Uz si pripadam,ze nezijem,len prezivam stale dookola tie iste problemy s muzom.Ved dobre vies asi o com hovorim.Ale tentokrat to moj muz fakt prehnal a urobil vec,ktora sa bude velmi tazko prehltat este dlho.Na druhej strane,keby toho nebolo,tak by liecenie odkladal do nekonecna.Stale mal vyhovorky,ze on vsetko zvladne.......A nezvladne,kazdy to vie,konecne to pochopil aj on sam.Keby ho zobrali hned bolo by to idealne.Tak zatial pa,pa.Efila