Znova som sám a plačem, nadávam na svet, zas nemám nič.
Korunky ťažko zarobené,
v herni som bez škrupúľ zamenil.
Znova som ostal bez koruny,hladný, bez jedla.
Čo spravím ráno?
Nebudem prvý šľapať pred dverami bufetu?
Nebudem zas žobrať na pivo,
či kdesi v kúte tíško stáť,
sledovať, či kdesi v poháriku neostane čosi,
aby som mohol zvyšky dopíjať.
Čo spravím ráno? Opäť ujdem?
Do vaku zbalím vecí pár,
v nádeji, že seba kdesi nájdem,
do stoky bez morálky pozerám.
Či naozaj chcem žiť ako krysa,
odtrhnúť z kusa keď sa dá.
V strachu pravde do očí nepozrieť sa,
skryť sa v stoke života.
Zalievať žiaľ a trpko plakať,
nebyť už človek, iba torzo,
či prelud, netvor v ľudskej podobe?
Hlboká bolesť mi srdce jatrí...
Nenávisť, závisť zraky zastiera,
potupa, poníženie a neúcta k sebe,
v mäkučkom hnoji mi lôžko ustiela.
Usínam v mäkkom, hoc všetko smrdí.
nesnažím sa vstať a ďalej ísť.
Nehľadám cestu, cestu ku šťastiu ľudí,
lež horkú slinu pľujem, cítiť v nej zlo a nenávisť.
