Čo ma na hre priťahovalo? Prečo som hral? Dôvodov bolo vždy viac. Zo začiatku to bolo získanie rýchlych a bezpracných peňazí. Moje hraní začalo tak, že po prvýkrát som hodil 50,- Sk a vyhral 300,- Sk.
Na druhý deň som sa vrátil do herne opäť a nanešťastie sa mi podarilo to isté, ako predtým. Hodil som sto korún a vybral 400. od tohto momentu ma to úplne vtiahlo do seba. Jedným z prvých dôvodov hrania boli výhry – rýchlo zarobené peniaze. Avšak postupne som začal tušiť, že to nebude také ružové, ako sa zdalo prvé dni. A naozaj to tak aj bolo. Niektoré dni som išiel do herne len tak z nudy. – nemal som čo robiť, kam ísť, bolo škaredé počasie a tak som si povedal, že si skrášlim deň v herni. Čiže druhým faktom, pre ktorý som hrával, bol nedostatok aktivít vo voľnom čase. Asi najviac ma na hre priťahovalo to, že napríklad len za 20 korún som si dokázal „vybúchať“ 300 aj 400 Sk. Čiže bol v tom aj adrenalín. bolo to niečo úžasné. Samozrejme z času na čas prišli aj väčšie výhry a to ma posilňovalo v ďalšom hraní. Chcel som byť najlepší – na najvyššej hre dostať najvyššiu výhru. Ale to sa mi vôbec nedarilo. Iba som pri tom stratil veľa času. Ako som povedal, aj keď prišli veľké peniaze, mal som uspokojivý pocit na duši len pár minút, alebo hodín, pretože som to prehral vo vedľajších automatoch hneď v ten deň, alebo nasledovný deň. Čiže výhru som si nevedel vôbec užiť. A to ma postupne odrádzalo od pokračovania v hraní. Začínal som si uvedomovať, že tie peniaze, ktoré som nahádzal do automatu už nemám vôbec žiadnu šancu vrátiť späť. Avšak ani to mi nepomohlo. Sem tam som objavil nejaký problém, a ak som bol naštvaný na všetkých, išiel som si to odventilovať do herne. Boli aj dni, keď som tam len tak sedel, úplne mimo, hlava plná iných myšlienok, než tie na automaty, a len som ťukal a ťukal a pozeral, ako strácam“ svoje“ peniaze. Koľkokrát bol aj prípad, že sa mi vôbec nechcelo hrať, ale kamarát alebo kamaráti ma zavolali, že aby som si išiel zahrať – že hodíme len stovku – dve, a určite niečo vyhráme. Tak som sa dal prehovoriť – samozrejme, žiadna výhra neprišla. Len som dostal ešte väčšiu chuť hrať, a tak som začal zháňať peniaze na ďalšiu hru. Ako som spomínal, hrával som z rôznych dôvodov, ale za najdôležitejší považujem adrenalín, a to, že na začiatku sa mi podarilo vyhrať. Až jeden večer, presne 23.7.2006 som si konečne uvedomil, čo to robím. Okrádam sa o krásne chvíle prežité s rodinou, priateľmi a rozhodol som sa, že končím. Darilo sa mi to dva týždne. A hlavne som si uvedomil jednu dôležitú vec. Človek nemôže byť nikdy dlhodobo na tejto hre ziskový a hlavne nemôže nikdy vyhrať nad strojom. A tieto myšlienky mi zostanú v hlave do konca života a budem sa nim riadiť. A ak náhodou budem mať myšlienky na hranie, tak radšej sa buchnem po hlave a spomeniem si na to, ako som písal túto úvahu. A som si istý, že to zaberie. Na záver by som sa chcel hlboko ospravedlniť svojim rodičom za tú neskutočnú finančnú ujmu, ktorú som im spôsobil svojim nezmyselným hraním. A poďakovať hlavne za to, že to zobrali tak, ako to zobrali, čo som vôbec nečakal, a že stáli a stoja pri mne v tých najhorších chvíľach môjho života. Ja som sa veľmi hanbil povedať im pravdu do očí a vôbec ukázať sa im na oči po tom, ako sa dozvedeli, čo sa vlastne stalo. A zvlášť by som chcel vzdať hlbokú úctu mame a odkázať jej, že jej do smrti nezabudnem, čo pre mňa urobila.
