Ani sám neviem, prečo som začal hrať. Začalo to tým, že ako chlapci sme hodili zo zábavy 10 korún do stroja. Postupne sa stávky zvyšovali a mne sa hra zapáčila.

Najmä keď som sem tam videl niekoho, ako vyhral, chcel som aj ja byť ako on. Zapáčila sa mi najmä myšlienka, že za chvíľu môžem prísť k veľkým peniazom. na prehru som vôbec nepomyslel. A ak som aj nejaké peniaze prehral, tak sa vždy našiel niekto, kto mi nejaké peniaze požičal. Okruh kamarátov bol veľký. Zo začiatku sa vždy niekto našiel. Na hre ma vždy priťahoval akýsi adrenalín, keď som hral tak mi bolo väčšinou všetko jedno. Hlavne že sedím pri automate a stláčam tlačidlo. Čím väčšie dlhy som mal, tým intenzívnejšie som hrával. Dlhy čoraz rýchlejšie narastali a ja som bol zaslepený tým, že ak aj nejaké peniaze mám, vždy mi bolo málo a chcel som ich „otočiť“. Ale málokedy sa mi to aj podarilo ak sa mi nedarilo, požičal som si. A tým dlžoby opäť rástli.
Automaty ma postupne likvidovali. Začal som strácať kamarátov – kvôli dlhom. Tie ma ničili najmä psychicky. Aj keď som to nedával najavo, bol som vnútri úplne na dne.
Ku koncu som hral automaty kvôli peniazom. potreboval som rýchlo peniaze, a tak som hrával. Ruleta ani tipovanie ma vôbec nebavili, pretože tam som musel dlho čakať na eventuálnu výhru, pričom pri automate, ak som vyhral, tak hneď...

Scroll to top