Čas hektického hrania. Nič už nemá zmysel. Deň začína prvou stávkovou príležitosťou, končí o 9:00 kedy sa končia americké športy. Nič medzi tým. Už neexistoval pojem pracovné povinnosti. Vyhýbal som sa „normálnym ľuďom.“ Nevolal som blízkym, vypol som všetky telefóny. Domov som sa vracal ako potkan a aj som stadiaľ tak vychádzal. Len aby som preboha niekoho nestretol. Nie kvôli tomu, že tam bývali bývalý veritelia. Jednoducho som sa nedokázal koncentrovať na akýkoľvek rozhovor, trebárs aj o počasí.
Bol som duchom mimo. Niekedy som nevedel, či je ráno a či noc, niekedy som dokonca nevedel, aký je deň. Rozumovo som chápal, že musí prísť koniec, že začnú po mne pátrať v práci a rodine. Podvedome som túžil, aby ten koniec už konečne prišiel. Mal som kruhy pod očami, vyzeral som ako mátoha. Stávková kancelária, herňa, internet – aby som mohol niečo o stávkach naštudovať, herňa, stávková, internet – už som nevládal žiť v tomto kruhu. Bolo jedno koľko vyhrám, hlavne aby „nedošli patróny“, aby bolo za čo staviť. Neuveriteľné depresie po prehrách. Vymýšľanie kombinácií ako a od koho požičať, skrátka peklo. Vtedy som sa už chcel zobudiť . keď som mal kúpený lístok na kraj sveta. Zapol som telefón – pevnú linku. Zavolala mama, oznámila, že ktosi z mojej práce vypátral telefónne číslo mojej 15 ročnej dcéry. Stalo sa tak v sobotu. V pondelok som zavolal do práce. Potom som oznámil imigračnému úradu, že mi platnosť víz vypršala pred rokom. Mysleli si, že žartujem. Také eso tu už dávno nemali. Konal sa súd, ktorý rozhodol o deportácii. Do 10 dní som musel opustiť Rusko. Sadol som do lietadla. Na letisku ma čakala mama so sestrou. Zvítali sme sa, objal som ich a vtedy som precitol zo strašného sna. Nechcem, aby sa vrátil. Urobím preto všetko, čo je v mojich silách, a keď bude treba, pôjdem až za ich hranice. V mojom prípade je recidíva otázkou života a smrti. Ešte raz podobný sen neprežijem. Precitnutie trvalo 16 rokov. Už nemám toľko času, ako predtým. Čas, ktorý mi zostáva zužitkujem naplno. Som o tom presvedčený, ináč by som sa neliečil. Viem, že ak by som začal opäť hrať už sa nezastavím. V živote som si zvykol „ísť na doraz.“ Ináč to neviem, taký som, musím si na seba zvyknúť a ...mať sa konečne rád!
