Na začiatku hrania ma ani len nenapadlo čo všetko mi môže hranie „dať – vziať“. To začiatočnícke šťastie, ten ošiaľ rýchlo zarobených peňazí, to je pre mňa dnes už len klam. Jedným slovom je to boj. Boj so sebou samým. Keď sa teraz nad tým všetkým zamýšľam, koľkokrát v živote som klamal svoju rodinu a kamarátov, je to „hnus“. A to len kvôli skrini so svetielkami. Nikto – ani ja som nevedel, že by to mohlo takto niekedy dopadnúť. Lenže vtedy, keď som hral, som nemyslel. Vtedy som len vymýšľal, ako poviem kde som minul peniaze, kde som sa toľko zdržal. Všetko sa to začne, oklamete prvý krát. Prehráte zase peniaze, prídete neskoršie, samozrejme treba niečo vymyslieť. Klamstvo je to pravé!? Oklamal som jedenkrát, druhý krát no potom aj tret íkrát. Nakoniec som zistil, že klamem skoro stále a potom už stále. Je to ako rakovina. Začne nevinne od malinkej bodky, až sa z nej stáva bodka obrovských rozmerov. Klamstvo v takomto veľkom rozsahu vás pohltí ako vysávač. Vtedy som už ani ja sám nevedel, čo je pravda a čo nie. Klamal som vždy - aj vtedy, keď som už nemusel, už to bolo proste vo mne. Pavučina, do ktorej som sa zamotal sa už nedala rozpliesť. Nie! Dala ale nie sám. Sám by som to nikdy nezvládol a preto som prijal pomoc. Pomoc najbližších. Teraz za ich pomoci je z tej pavučiny už len pavučinka a pomalinky z nej ubúda. Klamstvo sa nevypláca! Buď stratíte priateľov, rodinu a možno aj prácu. Niečo určite! V prvom rade samého seba – aj to sa ešte dá utešiť klamstvom, ale potom ide na rad rodina, priatelia...
Klamstvom som dodnes nič nevyriešil, skôr len pridal. Teraz sa snažím viac premýšľať, čo by som z toho mal, keď oklamem, keď pravda tak či tak vyjde vždy najavo..
Scroll to top