Zo začiatku liečenia som sa spoliehal na svoje sily, nechcel som prijať odbornú pomoc, a bolo to jednoznačne kvôli strachu zo zmeny. Svoju situáciu, čo sa týka hrania, som nepovažoval za negatívnu (okrem dlhu).
Necítil som potrebu zmeniť sa a utešoval som sa, že pomoc nepotrebujem. Hľadal som cielené dôvody, prečo tu nemám zostať (nevyhovuje mi režim, malé porcie jedla...) a tiež som udával falošné dôvody prečo som hral (kvôli samote, rodičom...) Ale dnes som si všetky tieto veci prehodnotil, a zistil som, že pravda je úplne iná. Hral som, lebo som hrať chcel. Bavilo ma to.
