Dnes bola na rodinnej terapii riadna „pecka“....ešte včera som nechcel, aby mama so sestrou na RT chodili. Mama ešte nikdy nebola na mňa taká tvrdá – konečne.Celý život sa ma usilovala chrániť, v dobrom slova zmysle ovplyvňovať moje kroky, predsavzatia. Kritika od nej bolela, najviac však sestrine slzy. Má ma neskutočne rada, urobila by čokoľvek. Cítil som sa pod psa. Mal som sto chutí nejako to odľahčiť, utrúsiť niečo vtipné, len aby preboha neplakala. Obraz plačúcej sestry ma bude vždy mátať, keď niekedy ešte pocítim chuť hrať. Bude to pre mňa memento. Už nikdy sa nechcem cítiť tak previnilo ako dnes. Ako mladý zasran, ktorý dostal dvojku z chovania a riaditeľ školy pozval na koberček rodičov, pričom prítomný je aj lotor – teda ja.

Scroll to top