Chce sa mi veľmi žiť a baví ma to

  • Martin X
  • Autor témy
pred 14 rokmi 8 mesiacmi #292 od Martin X
Chce sa mi veľmi žiť a baví ma to bolo vytvorené Martin X
Som najmladší z troch bratov, preto som mal u rodičov asi najviac pozornosti.
Mojím svetom boli knižky, neskôr hudba a film. Sem som sa
utiekal pred reálnym svetom; pochopenie a trochu citu som hľadal tu.
V našej rodine sa vždy požíval alkohol; mávali sme návštevy, pri ktorých
sa pilo, a pilo sa dosť. Otec sa väčšinou opil a bol na hostí dosť
nepríjemný. Urážal ich a vždy presadzoval len svoju pravdu. Pre neho
boli v tomto stave všetci len blbci. Preto k nám pomaly prestali návštevy
chodiť. Tatko vedel veľmi psychicky urážať, hlavne mamu, ale
aj nám dával najavo svoju nadradenosť. Ja som si občas príležitostne
chlipol trocha vína, ale moc mi to nechutilo.
Prvýkrát som sa opil, keď som bol šiestak.
V trinástich rokoch som začal tancovať v detskom folklórnom súbore.
Tu som začal alkohol popíjať vo väčšej miere. Po vystúpeniach, na narodeninách
alebo na sústredeniach. Tam som sa prvýkrát vážne ožral.
S kamarátom sme vypili pol litra rumu; ja som to ešte ako tak zvládol,
ale kamarát mal otravu alkoholom.
Veľmi rýchlo som zistil, že malá dávka alkoholu mi dodáva sebavedomie
a som komunikatívnejší. Normálne som bol skôr utiahnutý a mal
som pocity menejcennosti; či už z malej postavy, alebo zovňajšku. Stačili
však 2-3 deci vína a komplexy boli preč... Na súborových, ale aj
školských akciách som veľmi rád vzal na seba rolu zabávača. Vlastne
svoj vlastný život som začal hrať; navonok pohodový bavič, vo vnútri
zakomplexovaný introvert.
Po vojne som sa zoznámil so svojou neskoršou partnerkou a po čase
som sa za ňou presťahoval do iného mesta. Naďalej som tancoval,
popíjal... Vedel som, že s tým mojím pitím nie je všetko v poriadku, ale
vravel som si, že neviem piť a v tom je problém. Mal som dieťa, rodinu,
prácu, takže relatívne som bol v pohode.
Zásadná zmena v mojom živote nastala v roku 1995, keď sa u nás
v práci v rámci reorganizácie prepúšťalo. Môj kamarát, ktorý rozbiehal
sieť herní s výhernými /musím sa smiať :)/ automatmi, mi ponúkol
prácu krupiera. Ja som nemal žiadne skúsenosti s touto činnosťou a na
hráčov som pozeral ako na tichých bláznov. Aby som mohol klientov
obsluhovať, musel som sa naučiť na týchto strojoch hrať. Na prvýkrát,
pod dozorom majiteľa, som vyhral 500 korún asi za dvadsať minút.
Zlaté pravidlo začínajúceho gamblera... Tak rýchlo získané veľké peniaze
za také malé úsilie. Po tejto výhre som si zahral ešte asi trikrát,
ale napriek výhram sa nič so mnou nedialo. Asi po troch týždňoch
sme otvárali v herni aj bar a ja som vypil dosť šampanského. Ostal
som po oslave ešte poupratovať – a nedalo mi to, aby som si nezahral.
Hral som do rána a stálo ma to 8 tisíc; musel som si zobrať aj z tržby.
Sekeru som uhradil z odstupného, ale chcel som tie peniaze získať
späť, aby partnerka nič nezistila. Občas som niečo vyhral, niečo prehral
a pomaly som sa začal zamotávať do siete závislosti. Vtedy som
si ešte hovoril, že hrám preto, aby som získal späť prehraté peniaze.
Zaplietol som sa dokonca s jedným hráčom do pochybného obchodu
a dvakrát som ukradol peniaze z tržby. Kamarát majiteľ ma vyhodil
z práce až po druhom incidente. Našťastie ma nenahlásil na polícii; ale
moja priateľka prestala mať so mnou trpezlivosť a vyhodila ma z bytu.
Dnes viem, že urobila to najlepšie, aby ochránila seba aj nášho syna od
kolotoča spoluzávislosti, sľubov a sklamaní.
Ja som sa však miesto toho, aby som o svoju rodinu zabojoval, začal ľutovať
a obviňovať svet za to, čo sa mi stalo. Začal som utekať sám pred
sebou, pred výčitkami, svedomím. Môj pád trval desať rokov. Dostal
som sa do kolotoča alkohol – hranie – alkohol. Zo začiatku som hľadal
normálne zamestnanie, kde som nemal takú možnosť piť. Pracoval
som napríklad pri vysokých peciach, kde alkohol nebol prípustný.
Ale žil som v ustavičnom strese. Čakal som na diéty a výplatu – keď
prišli, väčšinou som o 4-5 dní nemal ani korunu a žil som na suchom
chlebe. Zaprisahal som sa, že sa „klávesov“ ani nedotknem; ale prišli
peniaze a ja som išiel skúsiť šťastie. Už keď som začínal hrať, vedel
som, že nemôžem vyhrať – nedokázal som totiž od stroja odísť. To
nutkanie, ten falošný pocit šťastia bol silnejší. Nevedel som vtedy, že
hrou si vypĺňam obrovské prázdno, ktoré som v sebe mal. Môj život sa
pre alkohol a hru stal neovládateľným, pokusy o abstinenciu zlyhávali
na tom, že som bol zo seba zhnusený, a jedinú radosť, alebo na druhej
strane útlm som pociťoval len pod vplyvom drogy.
Prestal som si hľadať trvalé zamestnanie, robil som len brigádnicky.
Malo to tú výhodu, že skoro pravidelne som mal v piatok peniaze. Nevýhoda
bola v tom, že už v sobotu na obed som nemal nič.
Moja matka, ku ktorej som sa po odchode od vlastnej rodiny vrátil,
mala síce snahu niečo so mnou robiť, ale boli to chabé pokusy.
A dnes tiež viem, že mi, aj keď nevedomky, umožňovala žiť takým
spôsobom. Keď sa moje hráčske a alkoholické úlety už nedali zniesť,
dávala mi podpisovať vyhlásenie, že si do toho a toho dňa nájdem
prácu, inak... Ja som, samozrejme, týždeň sekal dobrotu, pravidelne
som sa akože zaujímal o prácu (ale vždy sa záhadným spôsobom
všetky stretnutia nedarili alebo už boli miesta obsadené) a aj som ako
vždy skončil niekde na brigáde. Keď žiadna práca nebola a nutkanie
hrať bolo príliš veľké, kradol som jej peniaze z peňaženky – najskôr
menšie čiastky, neskôr som sa v stave absťákov nehanbil ukradnúť
aj skrytú väčšiu sumu. Veď som bol presvedčený o tom, že jej ich
stonásobne vrátim.
Neviem, ako to nazvať, ale mal som to šťastie, že som mal strach vziať
si pôžičku od nejakej nebankovky. Moje dlhy boli teda „len“ u mamy
a neskôr u mobilných operátorov. Ale viem, že nezáleží na tom, koľko
som prehral. Moja psychická devastácia bola veľmi veľká. Ja, ktorý
som si o sebe toľko namýšľal, som sa ocitol na okraji spoločnosti;
okrádal som vlastnú matku, hanbil som sa chodiť po ulici, aby som
nestretol bývalých kamarátov, mal som strach ísť si na úrad vybaviť
aspoň nejakú podporu. Na občasné stretnutia so svojím synom som sa
inak ako pripitý neodvážil ísť, lebo som sa sám za seba hanbil – až som
sa nakoniec prestal s ním stýkať. Vravel som si, že je pre neho lepšie
nemať takého otca.
Posledný rok pred tým, ako som nastúpil na liečenie, som už vlastne
ani nežil. Sústavne som rozmýšľal nad samovraždou; a len strach zo
smrti a možno pud sebazáchovy mi to nedovolili uskutočniť. Na hru
som už nemal dostatok peňazí, popíjal som väčšinou len lacné čučo
a ľutoval sa. Občas som si podal Keno a sníval o tom, ako si dám
v prípade výhry život do poriadku a všetko bude tak, ako predtým. To
bolo maximum, čo som vtedy pre seba dokázal urobiť. Nechcelo sa
mi a ani som nevidel zmysel, prečo by som mal ďalej žiť. Bol som na
prahu štyridsiatky a cítil som sa strašne starý a nepotrebný. Odpad.
Na začiatku augusta 2005 som po jednom ťahu, keď som zas prehral
väčšiu sumu, bol na tom psychicky aj fyzicky tak zle, že som ledva
do seba dostal malé pivo na upokojenie triašky. Začal som vracať krv
a bolo mi na umretie. Mama mi požičala na to, aby som sa pivom ako
tak dostal do normálu, ale na druhý deň som sa rozhodol ísť k psychiatričke
a tá ma poslala na zastavenie ťahu do nemocnice. Nešiel
som však liečiť alkoholizmus ani hráčsku závislosť, chcel som dať do
poriadku len po psychickej stránke. Až tam som sa konečne dozvedel,
čo asi v skutočnosti so mnou je a čo si sám sebe nechcem priznať – že
som závislý od alkoholu a hrania. Podstúpil som štvortýždňovú liečbu
a po nej som odišiel na liečenie do Banskej Bystrice, na protihráčske
oddelenie. A začali sa najkrajšie štyri roky môjho života... ale to už je
iný príbeh. Mám 43 rokov, chce sa mi veľmi žiť a baví ma to.

Prosím Prihlásiť alebo Registrácia pre zdieľanie konverzácie.

Čas vytvorenia stránky: 0.062 sekúnd

Prihlásenie

Scroll to top