Mama mi pripomínala skoro každý deň, o čo som ich obral, čo som im spôsobil, koľko hanby pre mňa museli zniesť. Mne sa to samozrejme nepáčilo, nechcel som, aby mi to pripomínala. Zvyčajne som sa nahneval a rozčúlil a bývali z toho hádky. Za pravdu sa každý hnevá, a to som robil aj ja. Keby na rodinnú terapiu prišla moja mamka, určite by sa rozplakala a pripomenula mi celý život. Teraz viem, že je to na niečo dobré. Mamka asi na terapiu nepríde, nakoľko je z východu a to je dosť ďaleko, ale bol by som rád, keby prišla – navrhnem jej to a určite by to pomohlo jej i mne. Ona ani poriadne nevie, kto je patologický hráč a tu by to trocha pochopila, že čo som a kto som. Otec zasa nerád chodí na takéto skupiny. Aj na rodičovskom bol málo krát. Nie že by o mňa nemal záujem, ale on takéto veci nemusí... ale tiež by som bol rád, keby prišiel, nakoľko on niekedy dosť hrával a dúfam, že už nehrá. Tak isto hrá môj brat a tiež dosť aktívne a dúfam, že sa nestane závislým ako ja, lebo nechcem, aby zažil to čo ja....

Scroll to top