Je ráno 2. júna 2004 a ja vstávam s pocitom väzňa odsúdeného na smrť. Hlavou mi už behá tisíc otázok ale žiadna odpoveď. Prečo práve ja idem do spolku stratených duší a hľadám sám seba? Čo vlastne očakávam, že sa zmení
za 7 týždňov. To vôbec netuším, no mám poslednú príležitosť niečo urobiť zo svojim životom. Pre túto liečbu som sa rozhodol na naliehanie rodičov a zamestnávateľa, ktorý ešte veria, že mám niekde hlboko v sebe ukrytého kus dobrého človeka. Sedím na balkóne a pri dúšku kávy si pohľadom vychutnávam pohyby ľudí, ktorý sú plný energie a odhodlania. Čo ich motivuje a žene vpred, aký je ich zmysel života a na čom im naozaj záleží? Sú šťastný, alebo za svojim úsmevom skrývajú všetky svoje problémy a starosti? Nech odpoveď znie akokoľvek, moju bolesť to nezmierni. Rozlúčenie s rodičmi a cesta do B. Bystrice je prvý krok do neznáma.
Názory